SLEDUJTE NÁS NA:

Sila odpustenia

„Komu vy niečo odpustíte, tomu odpustím aj ja. Keď som ja niečo odpustil — ak som mal čo odpúšťať — robím to pred tvárou Krista pre vás, aby nás neoklamal satan, veď jeho zámery poznáme.“ (2Kor 2,10-11 SEB)

V äčšina autorít charizmatického hnutia sa zhoduje v téme oslobodenia a vstupu do Božích požehnaní v jednej zásadnej otázke, a tou je dôležitosť odpustenia. V jedenástej kapitole Marka, kde je popísaný Boží druh viery, je hneď za tým aj dôležité upozornenie o nutnosti odpustenia, aby viera bola funkčná. Z tohto dôvodu sa budeme v nasledujúcich riadkoch zaoberať silou odpustenia.

Už hore zmienený text poukazuje na nebezpečenstvo pasce horkosti a urazenosti nielen pre radových kresťanov, ale aj Božích služobníkov, ako bol Pavol. Aj on sa musel na modlitbe vysporiadať s krivdami, ktoré mu uštedrili kresťania z Korintu, kde na základe viacerých faktorov došlo k frakciám, ktoré mali svojich obľúbených služobníkov, poprípade sa dostali do úplnej autonómnosti. To spôsobilo napätia a urážanie sa navzájom. Pavol ako zakladateľ zboru mal právo sa adekvátne rozhorčiť, čo sčasti aj urobil, ale po čase pochopil, že na vyriešenie celého problému neprispeje hnev a zášť a sám v modlitbe pred Pánom sa vyhol pasci urazenosti a následného stavu horkosti.

Ježiš počas svojej druhej galilejskej služby prechádzal druhý raz cez Samáriu, ktorá Ho pri jeho prvej návšteve vrelo prijala a mnohí v Neho uverili, ale potom mu nechceli dovoliť ani vstúpiť do Samárie. Na to Ján a Jakub chcú stiahnuť oheň z neba. To bol asi prirodzený afekt urazenej ľudskej duše. Ježiš sa tomu vyhne a koriguje svojich učeníkov, že nekonajú v Božom Duchu. Hnev a urazenosť vynesie človeka do neadekvátnych reakcií a hlavne ho vynesie z Božej prítomnosti. To môže mať v horšom prípade ďalekosiahle komplikácie. Len si pripomeňme Kaina, ktorý cítil krivdu od Boha, že nebola prijatá jeho obeť. Vnútorne sa veľmi rozhorčil a aj napriek tomu, že Boh ho usmernil, čo bol prvý pastoračný rozhovor s cieľom nápravy, Kain neustrážil zlé pohnútky vo svojom srdci, a to prinieslo tragédiu do rodiny.

Podobný priebeh je aj s Jonášom. Napriek skúsenosti a osobnému zainteresovaniu Boha v kauze Ninive, Jonáš zostal urazený, lebo sa udalosti nevyvinuli podľa jeho predstáv. Zostal rozhorčený a nahnevaný. Ak by sme pozorovali osud Ninive ďalej, zistili by sme, že sa vrátili do starých hriechov a prorok Náhum zapečatil ich osud zničenia, čo sa približne sto rokov po Jonášovi aj zrealizovalo.

Život urážlivého človeka sa častokrát bude zauzľovať a komplikovať. Ježiš dokonca upozorňuje, že v posledných dobách sa vzťahy medzi ľuďmi ešte zhoršia. „Vtedy sa mnohí pohoršia, budú sa navzájom udávať a nenávidieť. A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska.“ (Mt 24,10, 12 SEB) Práve pre generácie v záverečnom dejstve ľudstva je tento verš. Preto si musíme dať pozor na nenávisť a urážlivosť. Viera a napredovanie začnú stagnovať kvôli pohoršeniu. „Hľa, nadutá (urazená) je, nie je priama jeho duša v ňom, ale spravodlivý bude žiť svojou vierou.“ (Hab 2,4)

Krivda môže byť adekvátna aj neadekvátna. Pokiaľ zistíme, že sme sa neprávom hnevali kvôli omylu toho druhého, alebo nášmu, vieme ľahšie odpustiť. Ale ak sa nám stane právoplatná krivda, človek nie je veľmi ochotný sa zriecť urazenosti a hnevu. Pravda je však taká, že je nutné či adekvátnu alebo neadekvátnu krivdu jednoducho odpustiť, a to ani nie tak pre to, že by sme videli zmenu a nápravu u druhej strany, ale kvôli nám, aby nás to nevyrazilo z cesty spasenia. Človek v horkosti prestane prijímať Božiu milosť, zaostane, prestane sa rozvíjať a sám sa stane množiteľom krívd.

Veľkým príkladom správneho spracovania krívd je osoba Jozefa.

„Usilujte sa o pokoj so všetkými a o posvätenie, bez ktorého nikto neuvidí Pána. Dbajte o to, aby nikto nepremeškal Božiu milosť, aby nevyrástol nijaký koreň horkosti, čo by spôsobil zmätok a mnohých nakazil.“(Heb 12,14-15 SEB) Akákoľvek by sa nám zdala veľkosť krivdy, je potrebné pamätať na podobenstvo z Matúša 18, kde sa ide kráľ vysporiadať so svojimi dlžníkmi. Jeden z nich bol dlžný desaťtisíc hrivien. Ten ho prosil o milosť a kráľ sa zľutoval a odpustil mu celý dlh. Po prepustení dlžník stretol spolusluhu, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Začal ho drhnúť, vymáhať svoj dlh a nakoniec ho dal do väzenia. Keď to videli ostatní, zarmútili sa a povedali to kráľovi. Ten ho pokarhal: „Ty zlý sluha, odpustil som ti celý dlh, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? Jeho pán sa rozhneval a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte každý zo srdca svojmu bratovi.“(Mt 18,32-35 SEB)

Sto hrivien toho druhého dlžníka sa rovná tretine ročnej mzdy, čo môže byť okolo 3 500 eur. Avšak dlh toho prvého bol 10 000 hrivien, čo je 370 ton zlata, čo sú takmer 4 miliardy €. Je to nepredstaviteľná suma. Ježiš tu neimprovizoval, aby poukázal na nutnosť odpustenia, ale táto suma symbolizuje obrovský dlh, ktorý sme každý mali voči Bohu za naše hriechy.

Aj Dávid si prešiel v živote skúškami ohľadom horkosti a neodpustenia. Pretože bol zbožný muž, dva útoky od Saula vedel celkom prežiť. Potom sa mu naskytla dvojitá možnosť pomstiť sa mu, ale on to nevyužil. Medzitým sa ale dostal do vážnej krízy. Minuli sa im zásoby a prišla správa, že Samuel zomrel. V tom čase bol na úteku, takže tých vecí sa nakopilo a poslal svojich mládencov po pomoc k Nábalovi, ktorý patril medzi najbohatších pastierov Saula a práve mali nachystanú hostinu pre strihačov. Ten ich odbil a urážlivo sa vyjadril o Dávidovi. To Dávida rozhorčilo a naplnilo takým hnevom, že so štyristo vojakmi sa rozhodol zničiť Nábalov tábor. Otázka znie, či bol Nábal hodný trestu smrti? Áno, alebo nie?

Bol vinný z nevďačnosti a minimálne mal poskytnúť Dávidovi pomoc za dobré, že mu niekoľko týždňov strážil stáda. Ale nebol hodný smrti. Urážka a pomsta odoberie od človeka triezvosť a objektivitu. To sme videli už pri synoch Zebedea pred Samáriou. Nebolo adekvátne, aby Dávid zničil Nábala a jeho rodinu. Riešením v tomto príbehu bola Abigail, Nábalova žena. Tá ako bohatá žena musela použiť veľkú dávku pokory a prosiť Dávida o milosť. Jej argumentom bolo aj to, aby si Dávid nezabrzdil požehnanie raz v budúcnosti pre nevinnú krv. Príbeh skončil tak, že Nábal zomiera a Abigail sa stala Dávidovou manželkou. Pre Dávida to malo zase dopad, že keď zabrzdil urazenosť a pomstu, zo dňa na deň sa prostredníctvom svadby s Abigail stal bohatým človekom. Ešte jeden odkaz je v tomto príbehu. Meno Abigail znamená – Môj otec je radosť. Ak sa vieme pokoriť, odpustiť, obnoví sa radosť zo spasenia, čo je dôležitý prvok života viery.

Veľkým príkladom správneho spracovania krívd je osoba Jozefa. Ako najmladší syn a nielen pre to mal veľkú priazeň u otca. Jákob mu dokonca vyrobil pestrofarebné rúcho, ktoré ho odlišovalo od ostatných bratov. Tí mu ešte viac závideli a nenávideli ho. Potom ho chceli aj zabiť, ale nakoniec ho predali. Jozef sa zo dňa na deň stal otrokom. Ešte včera bol obľúbeným synom svojho otca a zrazu stojí na trhu ako otrok na predaj. Musela to byť veľká trauma pre mladého Jozefa. Nevzdal sa a Boh ho požehnal v dome Putifara. Po čase bol falošne obvinený a znovu vo väzení. Aj tam sa mu stala krivda, lebo faraónov čašník mu sľúbil, že mu pomôže na slobodu, ale zabudol na neho. Až po dvoch rokoch vďaka nadprirodzenému Božiemu zásahu bol Jozef prepustený a nielen to, Boh ho povýšil na hlavného správcu Egypta.

Myslím, že by sme neboli ďaleko od pravdy, ak by sme povedali, že nás by aj tretina z Jozefovho trápenia zlomila. On sa napriek tomu nepomstil svojim bratom, keď prišli po obilie v čase sucha. Obdivuhodné.

Na záver len citujme výpoveď Biblie o Jozefovi: „Jozef je plodná ratolesť, plodná ratolesť pri prameni; ratolesti prerastajú múr. Horkosťou ho napĺňali, šípy ho ohrozovali, lukostrelci ho napádali. Jeho luk si zachová svoju pružnosť, jeho ruky svoju sviežosť. Z rúk Jákobovho Mocného vzíde Pastier, Skala Izraela.“ (Gen 49,22-24 SEB) Aj napriek tomu, že Jozefovo pestrofarebné rúcho v mladosti roztrhali, on si zachoval vo svojom srdci radosť a odpustenie. Je to aj obraz bieleho rúcha, ktoré sme my dostali od Nebeského Otca. Nedovoľme krivdám, problémom, okolnostiam či zlobe vo svete, aby z nás strhli odev spasenia.

AUTOR: RASTISLAV BRAVČOK

Pastor KS Žiar nad Hronom