SLEDUJTE NÁS NA:

Vyhorenie

Srdce človeka ako zdroj a centrum jeho života

C elou najväčšou a najčítanejšou encyklopédiou o ľudstve a pre ľudstvo – Bibliou, sa nesie extravagantný odkaz o srdci človeka ako zdroji a centre jeho života. Žiadna iná kniha ani filozofický smer tak presne a do detailov neopisuje túto záhadnú oblasť podstaty, koreňa človeka. Zvlášť učenie evanjelií dáva hlboký a presný vhľad do tejto problematiky. Základná definícia znie: Aké je srdce, takí sme. Čo v ňom prebýva, to sa prejaví navonok. Tak ako semienko začne klíčiť v zemi a v úvode nič nevidieť, časom sa cez zem pretlačí stonka a vyrastie v kvet či strom, tak aj sejba a obsah ľudského srdca sa časom prejaví v slovách a v činoch. Okrem tohto obrazu Božie slovo učí, že srdce, skryté metafyzické centrum bytosti, sa môže nachádzať v rôznych stavoch. Podľa Božieho slova srdce môže byť čisté, trasúce sa, silné, nevyspytateľné, rozliate, zbité, zronené, rozhorčené, úprimné, neúprimné, prevrátené, radujúce sa, naklonené k dobrému alebo zlému, múdre alebo bláznivé. Dalo by sa vymenúvať ešte ďalej, ale v nasledujúcom článku budeme hovoriť o horiacom a vyhorenom stave srdca.

Ak Šalamún dáva v súvislosti so srdcom hlasnú výstrahu o tom, aby si človek chránil srdce, nie je to myslené výlučne na oblasť hriechu, ale aj vzhľadom na našu tému. Lebo určite by nestačilo len ochrániť srdce od hriechu, ak v ňom nie sú hodnoty a oheň Svätého Ducha. Nadarmo by sme mali ohnisko, ktoré by sme ochránili od odpadkov, ak by sa tam nachádzala iba vychladnutá pahreba. Také miesto je neužitočné a bezcenné. Aj keď očistenie je hlavnou a prvou podmienkou, určite to nie je konečnou fázou, do ktorej povoláva Boh.

Vyhorenosť je v podstate civilizačná choroba, ale cieľom tohto článku nie je psychologický rozbor stavu veľkého percenta dnešných ľudí, ale úvaha o tom, ako je možné zachovať oheň a nestať sa tlejúcou pahrebou.

Oheň musí horieť

„Oheň bude ustavične horieť na oltári, nevyhasne nikdy.“ (3Moj 6,13) Božou požiadavkou vzhľadom na bohoslužbu je to, aby bola legitímna. Toto je prvá podmienka, to znamená, že musí prebiehať na základe Slova, nie ľudského cítenia alebo tradície. Ak bohoslužba neprebieha Bohom stanoveným spôsobom, ide o Kainovo náboženstvo. V Starej aj Novej zmluve opakovane čítame, že tam, kde sa odohrala legitímna bohoslužba, zostúpil od Boha nadprirodzený oheň na obeť. Určite to tak bolo pri Ábelovi. Potom to vidíme pri Mojžišovi, keď urobil všetko podľa zjavenia z Horebu a oheň z neba padol na oltár vo svätostánku. Také isté potvrdenie prebehlo pri vysvätení Šalamúnovho chrámu v Jeruzaleme alebo pri Eliášovej obeti na Karmeli. Nie na poslednom mieste čítame v druhej kapitole Skutkov o tom, ako apoštoli vydali samých seba Bohu a Jeho príkazom a po desiatich dňoch zostúpil oheň z neba na prítomných učeníkov a začalo obdobie Ducha Svätého. Dnes sa už neprinášajú krvavé obete, ale predsa môžeme uchopiť odkaz o tom, ako môže Boží oheň horieť v novozákonných kresťanoch.

Obeť pritiahne oheň

Darmo budeme lamentovať nad prázdnym ohniskom, že v ňom nie je oheň, ak do ohniska nerozložíme horľavé veci. V biblickom ponímaní ,,horľavé veci“ v ohnisku symbolizujú obetavý životný štýl pre Pána. V ohnisku našej pozornosti je Pán a Jeho záujmy. Jedine tam príde skutočný oheň Svätého Ducha. Je veľmi inšpirujúce sledovať oheň prebudenia v Číne či Kórei. Je však nad slnko jasnejšie, že to neprišlo samo od seba. Boli to konkrétni ľudia, ktorí mali obrovskú túžbu, ale aj odhodlanie slúžiť Pánovi. Boh ocení, ak kresťania nerobia len to, čo musia, ale idú za hranice vlastného pohodlia. Ak nepoložíme na oltár obete modlitieb, kázania Slova a budovania zboru, tak len za cenu veľkej námahy získame maličký ohník. Niekedy ako kresťania chceme skratky. Ako mladí chalani, ktorí si pomohli benzínom, aby horel veľký, ale krátkodobý oheň, tak aj kresťanstvo bez hodnotnej obete má len krátku, fázovitú výdrž.

Horiaci ker

Osemdesiatročný Mojžiš musel vidieť nespočetné množstvo horiacich vetiev či kríkov. Vo vysušenej púšti Blízkeho východu nie sú požiare ani výnimočnosťou, ani atrakciou. Možno po večeroch Mojžiš, pozerajúci sa na horenie vetiev, videl aj svoj život. Radostné detstvo, dobré postavenie, veľká budúcnosť. Potom pokus o revolúciu a pomoc svojmu ľudu. Nakoniec útek do azylu a stereotyp na nekonečných madiánskych pláňach. Možno sa sám stotožnil s vyhorenou vetvou. Jedného dňa však uvidel niečo, čo upútalo jeho pozornosť. Krík v diaľke horí, ale ani po dlhšom čase nezostane dymiacim torzom. To ho pritiahlo. Ako sa približoval, niečo v ňom sa muselo zobúdzať. V tomto svete púšte a beznádeje je čosi, čo nepodlieha zničeniu a smrti. Do toho zaznel hlas, ktorý povedal Mojžišovi, aby sa vyzul a priblížil sa k Božej sláve. Boh mu odovzdal úlohu, a aj keď sa bránil, po chvíli to prijal a rozhodol sa vykonať to, k čomu ho povolal Boh. V tomto príbehu je veľa symboliky a odkazov na našu tému.

Nezostať apatický

Po prvé, Mojžiš aj keď zdanlivo vzdoroval Božiemu plánu, nezostal v stereotypných okolnostiach cynický a apatický. Nepovedal, keď videl horiaci ker, že čo ho po ňom. Aj keď možno stvrdol jeho jazyk a schopnosť vyjadrovať sa, jeho duša zostala aktívna, skvalitnela, dokonca sa dá konštatovať, že bol schopnejší ako na vrchole v Egypte. Ešte stále sa vedel nadchnúť pre slobodu, pre Boží plán, pre ľud, pre históriu, pre milosrdenstvo. To všetko v ňom muselo vrieť. To je prvý predpoklad, aby sme na púšti nezostali v pohľade na okolnosti, ale aby nás mohol Svätý Duch zaujať, inšpirovať, zasiahnuť a presvedčiť.

Večný život

Horiaci krík symbolizuje v prvom rade Syna Božieho, ktorý večne žije. Aj keď na chvíľu zobral ľudské telo, dokonca na kríži vytrpel maximálne potupenie, odmietnutie, hriešnosť, choroba a smrť, na tretí deň vstal v sláve z mŕtvych. Práve táto moc vzkriesenia presahuje čas, ľudskú obmedzenú realitu a rôzne okolnosti. Večne živý Syn je zdrojom sily, svetla, inšpirácie. Dokonca aj tam, kde už z prirodzeného hľadiska nie je nádej, v Ňom je nádej.

Telo ako diktátor

Všetky tie dobré veci, ktoré ponúka človeku Boh, sa môžu aj veľmi ľahko roztratiť. Okrem duchovnej opozície, ktorá sa snaží požehnanie rozkradnúť, je v hre ešte jeden silný hráč a tým je naše telo a telesná, padlá myseľ. Evanjeliá podávajú zrozumiteľné vyučovanie o tom, ako dostať telo pod kontrolu, aby nebolo nepriateľom, ale nástrojom na spravodlivosť. Telo s jeho vášňami je viac než potrebné ukrižovať. Aj keď samotné slovo ukrižovať môže vyvolať v modernom človeku traumatickú predstavu sebamučenia alebo čohosi podobného. V gréčtine slovo ukrižovať znamenalo zavesiť na kôl. Bol to spôsob odsúdenia zločinca. Podobne aj kresťan potrebuje pochopiť, čo je zločinom voči Slovu a myšlienky, postoje a skutky, ktoré priamo alebo nepriamo navádzajú na hriešny životný štýl, popraviť. Ak sa kresťan neodhodlá k tejto aktivite, zostane pod diktátorstvom vlastného tela. Veľmág diabol používa najrôznejšie spôsoby, aby ukradol pozornosť hlavne mužov. Vulgárne billboardy, nebezpečné webstránky, uvoľnené mravy na pracovisku, v škole či sms/internetovej komunikácii sú jeho veľkým manévrovacím priestorom.

Ak nepoložíme na oltár obete modlitieb, kázania Slova a budovania zboru, tak len za cenu veľkej námahy získame maličký ohník.

Päť kontextov

Ježiš v evanjeliách hovorí, aby sme vzali svoj kríž a nasledovali ho. Je veľmi poučné sledovať kontext týchto výrokov v jednotlivých evanjeliách. Najprv sa výrok ,,kto neberie svojho kríža a nejde za mnou, nie je ma hodný“ objaví v desiatej kapitole Matúša v kontexte s rodinou. Čo znamená, že rodinné klany, svetonázor a ich kultúra môže byť v rozpore s nasledovaním Božieho kráľovstva.

Druhýkrát zaznie podobný výrok v Cezarei Filipovej, v šestnástej kapitole Matúša, po reakcii Petra na Ježišovu predpoveď ukrižovania a smrti. Tam vyjde najavo, že Peter nepremýšľa v jednote s Božími cieľmi, ale vlastnými egoistickými túžbami a predstavami. Tretí prípad výskytu nesenia kríža nachádzame v Markovi 8, kde je v kontexte kázanie evanjelia, z čoho nám jasne vyplýva, že kulturálne pozadie, egoizmus a neochota hlásať evanjelium sú prejavmi telesného človeka. Štvrtýkrát to spomenie Lukáš v sedemnástej kapitole v súvislosti s vytrhnutím, čo je dôležitá výstraha, aby človek bol pripravený a chodil permanentne v duchu. Naposledy sa text o strate svojej duše pre Pána objaví v dvanáste kapitole Jána. Tam nie je priamo spomenuté nesenie kríža, ale obraz pšeničného zrna, ktoré ak odumrie, vie priniesť mnoho úžitku, čo je vlastne len metaforou zobrazené ukrižovanie telesného človeka. Je to predobraz toho, že do prebudenia môžu ísť iba ľudia, ktorí zasvätia svoj život Bohu.

Pamätajte na Lótovu ženu

Toto vyhlásenie odznelo z Ježišových úst ako výstraha pre posledné doby. V príbehu v knihe Genesis čítame, že stav Sodomy sa dostal na kritickú mieru a Boh sa rozhodol ju zničiť. Sodoma je prorocký obraz skazeného sveta a toho, že Boh je sudca. Lót po dlhom váhaní nakoniec opustil Sodomu, ale jeho žena sa napriek zákazu za mestom obzrela a premenila sa na soľný stĺp. Ak sa kresťan neobnoví, jeho srdce skamenie, zatvrdne. Tretia kapitola Listu Židom upozorňuje na tri zdroje zatvrdenia – hriech, rozhorčenie a neveru. Hriech zmrazí znovuzrodené srdce. Dokonca ani nie vykonaný, ale tak ako pri Lótovej žene, stačí, ak sa človek naň pozerá – napr. televízia, internet, médiá a pod. Rozhorčenie najčastejšie vzplanie medzi manželmi, v bratských vzťahoch, alebo vo vzťahu medzi pastorom a ovečkou. Vo všetkých troch úrovniach si treba dávať veľký pozor, aby sa srdce pre vlastnú „spravodlivosť“ nerozpálilo psychickým ohňom – hnevom. Môže to mať katastrofálne následky.

Srdce ako producent

Najzákladnejším elementom nevyhorenia je schopnosť inšpirovať sa, nadchnúť. Inšpirácia musí stále horieť. Nie vždy sa vieme sami od seba nadchnúť, preto potrebujeme poznať zdroje a cesty, ako ku každému z nás môže prísť nová inšpirácia. Iste je na prvom mieste Slovo a Svätý Duch, ale Pán si môže použiť svedectvo, pieseň, dobrú knihu, či rôzne osudy ľudí na to, aby naše srdce nestratilo iskru. Srdce dokáže produkovať množstvo dobrých vecí, ak je správne motivované. Tu by sa dalo povedať, že inšpirácia je studňou, ktorú musíme chrániť. Akonáhle sa stráca radosť a nadšenie z blízkej či vzdialenej budúcnosti, na vine je vyhorenosť. Dôležité je nezmieriť sa s daným stavom, ale urobiť všetko pre osobnú obnovu.

Oheň bez tepla je horlivosť bez lásky

V piesni Šalamúnovej stojí: „... lebo láska je silná jako smrť, tvrdá jako peklo žiarlivosť; jej blkot je blkotom ohňa, plameňom Hospodinovým.“ Pre obnovenie je nevynechateľný odkaz o prvej láske. Táto láska už nie je egoistická, ani detinská či infantilná. Láska Kristova nás popudzuje ďalej pracovať, tešiť sa zo života, budovať. Pavol v liste Efežanom nabáda kresťanov, aby boli zakorenení v Pánovej láske, ktorá prevyšuje rozum. Aj odkazy o posledných dobách dávajú výstrahu o tom, že sa rozmnoží neprávosť a ochladne láska mnohých. Preto je dôležité si lásku Božiu ceniť ako veľkú hodnotu, ktorá je aj v bojoch a ťažkostiach lanom medzi nebom a človekom. „Ale v tom vo všetkom statne víťazíme skrze toho, ktorý nás zamiloval. Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani vrchnosti, ani moci, ani prítomné, ani budúce veci, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani niktoré iné stvorenie nebude môcť odlúčiť nás od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rímskym 8,37-39)

Žiť život

Ak sme vyhoreli, nepovedzme, že je nemožné sa obnoviť. Možno je srdce zbité, utlačené či smutné. Boh dal Parakléta, Svätého Ducha, práve preto, lebo rozumie, že človek sa unaví a stratí smer. Svätý Duch je osoba, ktorá ťa vytiahne z letargie. Neuctievaj svoje pohodlie, ale povstaň a rozhorli sa. Naša budúcnosť je v našich rukách. Neprežívaj, ale ži život naplno.

AUTOR: RASTISLAV BRAVČOK

Pastor KS Žiar nad Hronom